Autor: Vishka
Píšem si do denníka : 24.týždeň s bruškom. Som hrdá mama, skoro mama. Už viem že sa jej páči keď si pospevujem a tiež sa rada pozerá na nebo so mnou. Viem to lebo vtedy sa ukľudní, celý čas sa hemží. Je to úplne šialené ako sa dokáže hýbať. Dnes som si pozerala na internete nejaké mená, nič mi neprišlo perfektné, dosť perfektné pre moje dieťa.
Snažím sa cvičiť, tak som sa bola opýtať v krúžku pre mamičky čo je pre mňa vhodné. Nahovorili ma na ich kruhové cvičenie pre tehuľky na fit loptách. Skvele sa mi po tom zaspáva. Potrebujem byť však stále s niekým pretože som extrémne citlivá. Raz plačem lebo vidím opustené zvieratko na ulici, potom plačem lebo mi sestra zavolala že je v Rusku a mne to prišlo nefér že ma oklamala a potom plačem z romantických filmov a predstavujem si ako by to teraz asi bolo keby bolo s Tomom všetko fajn. Vtedy nastupuje mama a povzbudzuje ma že som oveľa silnejšia sama bez muža. Som. Ale Toma stále milujem. To vedia všetci veľmi dobre, ale nikto sa na túto tému nebaví. Rešpektujú moje rozhodnutie aj keď vlastne sama neviem prečo som mu aspoň nezavolala.
Práve som prišla domov a sledujem svoje ovešané ruky taškami "Veď nakupovať oblečenie pre malé si chcela až v LA nie? Tamia?" sama pre seba som si povedala. Tričká, dupačky,topánočky a neviem ešte aké rozkošné veci som nakúpila. Musela som, nevedela som odolať.
Vždy keď odchádzam od lekárky plná radosti a pokoja že je všetko v poriadku si musím urobiť radosť v podobe obrovskej flaše zelených olív. Olív plnených kápiou, olív plnených mandľami. Ocko sa smial aby som ich jedla menej lebo nechce aby sa mu narodilo vnúča a aby malo namiesto hlavy jednú veľkú olivu. A pritom len on zato môže. Robí fantastické olivové pesto.
Kdesi som čítala že v 25-26. týždni vraj bábo reaguje na dotyk rodičov hladkaním bruška. Tak to robím stále, nech vie ako veľmi ju ľúbim už teraz aj keď je veľká asi ako pravítko.
Vôbec mi netrávi tak som začala jesť oveľa častejšie ako doteraz. A div sa svete pomáha. Tá vzbura hormónov to je jedna španielska dedina. A celkom sa začínam báť pôrodu. Čo celkom. HROZNE! Predstavujem si komu môžem drtiť dlaň pri pôrode. Billovi? veď ten odpadáva iba keď sa bavíme o doktoroch. Ostáva mi pár dní na Slovensku a aj to som kúsok prestrelila pretože som v polovici šiesteho mesiaca. S rodičmi som sa dohodla že prídu za mnou tesne pred termínom a ten mi vychádza na začiatok Januára, takže prídu na Vianoce a ja sa už teraz neviem dočkať!
*
*
*
BACK TO L.A.
Cesta bola peklo hlavne pre Calistu a ja nadopovaná s tabletkami na riedenie krvi a každú minútu cikajúca pasažierka som si nemohla ani kúsok pospať. Vyzdvihla som si Calistu a batožiny a netrpezlivo hľadám Billa. V tom húfe ho nemôžem nájsť.
"Taaaamiiiiiaaa" začula som známi hlas a keď som sa otočila zbadala som ten oslnivý úsmev a paže ktoré ma hneď objali.
"Páááni...." prezeral si ma s úsmevom
"Ty si nejká už,no.... v ktorom si mesiaci?"
"ooh Billi veď som pribrala iba nejakých 9 kíl, polovica šiesteho mesiaca"
"Jasné veď si bola preč polroka, tak si mi chýbala poď sem nech ťa ešte vystískam"
Cestou sme sa bavili kto má čo nové čo sa tu dialo, že Tom je celý čas sám ale vždy kurevník a že Bill to nikomu nepovedal.
Som doma, smrdí tu nejaká kokosová vôňa až tak veľmi že sa mi to vlastne páči. Adriane sa mi postarala o byt skvele. Preto jej píšem že som doma a čakám ju. Posielam hromadnú správu aj Liz aj Ann lebo nechcem ostať sama. Je to také čudné byť opäť v meste Anjelov. Všetko vybaviť. Lekára, izbu zariadiť a všetko to čo je potrebné pre príchod dieťaťa.
---------------------------O DVA TÝŽDNE-----------------------------
"Točíš to ?" smejem sa na Billa ktorý drží pred mojím bruškom mobil a snaží sa natočiť vypuklinu nožky.
"Bože to je nechutné ako sa hýbe" s otvorenými ústami sa snaží usmievať
Bill je so mnou stále, pomohol mi poskladať nábytok, masíruje mi chrbát a robí mi šoféra lebo mne sa s plným mechúrom ťažko šoféruje. Chodím do poradne raz za dva týždne. James je niekde v Karibiku takže som ho ešte nemohla vidieť.
Uff, posledné tri mesiace!!! Sedíme u mňa s dievčatami a sú dve hodiny ráno. Dostala som hroznú chuť na burger. Perfektný burger od Astra. Mňam. Samozrejme že o hodinu som stála pri pultíku a objednávala som si.
"Tami?" skoro mi to padlo na zem
"Si-simone.. Ahoj"Billova a Tomova mama
Pohľad na moje brucho sa nedal prehliadnuť
"Ako sa máš Simone?" nesmelo som sa opýtala
"Dlho som ťa nevidela, ja sa mám fajn ale čo ty zlatíčko" bola dojatá alebo čo, dotkla sa môjho pravého ramena a prehodila mi vlasy za neho.
"Simone musím už ísť, kamarátky ma čakajú" kývla som na nedočkavú Ann
"nechám ti číslo, zavolaj mi" podala som je ružový papierik s mojim číslom, ktoré som síce nemenila ale nebola som si istá či ho má. Celú cestu som bola v rozpakoch z tohto stretnutia, určite rozmýšľa nad tým s kým čakám dieťa.
Jaredovi som to povedala keď mi volal na skype. Smial sa že to možno bude aj jeho. Asi sa zmýlil v počtoch či čo. Je nad slnko jasnejšie koho je moje dievčatko. Už sa neviem dočkať keď ju uvidím.
Ráno som sa zobudila ako prvá. Cikať mi treba. Zase. Keď som vyšla z toalety vošla som do chladničky aby som si naliala džús. Bolo takmer 11 hodín. CRN CRN. Položila som pohár do drezu a utekala som po mobil, no utekala, keď utekám vyzerám ako tučniak.
"Tami ahoj, tu Simone"
"Oh Ahoj"
"Chcela by som sa s tebou stretnúť"
"Okey to nie je problém. čo tak o hodinu v Patio Cafe?"
"Budem tam"
-------------------------------------------O HODINU--------------------------------------------
Sedím tu už chvíľku so Simone, pitie už máme na stole.
"Bola som teraz doma, vyše pol roka, doma som vlastne zistila že som tehotná"
"A to si s tým Jaredom...? neviem prečo mi pripadala že sa bojí čo jej odpoviem
Vzdychla som. "Je Tomova" šepla som a nervózne som si poškrabala nos
Simone sa zasekla a spustila vlnu výčitiek. Nemala mi to hovoriť takto, a už vôbec nie so zvýšeným hlasom. Veď som strašne citlivá a hneď som sa rozrevala ako malé decko.
"To nemyslíš vážne Tami. Prečo si to nikomu nepovedala?"
"Bill to vedel, zakázala som mu niečo hovoriť"
"To je jedno a čo Tom? Dobre, ublížil ti, pre mňa za mňa si mu to nepovedal. Ale čo JA? Ja som si nezaslúžila to vedieť?" teraz neviem výjsť z jej výčitiek, začala som roniť slzčky
"Neekrič na mňa Simone, mňa všetko tak hrozne rozcíti"
"Prečo si nikomu nič nepovedala?"
"Bála som sa že to dopadne zase tak ako minule, tak som to nikomu nehovorila, okrem iného keď sme s Tomom vtedy spolu boli neozvali sme sa jeden druhému. Nemala som chuť mu zavolať a povedať čo ta jedna noc spôsobila."
"Tami, ale prečo aspoň mne nie?" dožadovala sa odpovede
"Ty by si to nevydržala a Tomovi by si všetko vykvákala"
"Ja nikomu nezakazujem ju vidieť, ani nechcem zaprieť že je Tomova a aj keby teraz prišiel nato že o tri mesiace rodím tak mu ju nezapriem, ale mne je dobre samej, rozumieš?"
"O tri ? Panebože"
Prikývla som,už som sa aj upokojila a Simone tiež.
"No, už mám takmer všetko zariadené, už sa musím pripraviť len ja, hrozne sa bojím" vyjadrila som jej pocit obavy na ktorý ona zareagovala pohladením chrbta dlane.
"Simone nehnevaj sa naozaj"
"Dobre ja to chápem"
Neverila som aký bude tento deň psychicky napätý. Z kaviarne som odišla na Jogu pre tehuľky. Mala som ešte chvíľku čas keď som skončila pretože Adriane nevedela nikdy prísť presne ale ja som skončila skôr. Prešla som sa cez park na druhú stranu cesty. Bolo hrozne teplo tak som si zašla kúpiť vodu. Pri pokladni som zdržovala lebo som si nevedela nájsť peňaženku v tej veľkej taške.
"Tu máte drobné" ozval sa nebezpečne známy hlas a predavačovi podával drobné za vodu.
Usmiala som sa na predavača a nervózne zaskočene som vyšla na ulicu s Tomom.
"Vidím že si predsa našla šťastlivca" pekne bez otázok typu ako sa mám šiel rovno na vec.
"Našla, stojí predo mnou"
"Je to tvoje"
Ani nechcem vedieť čo povie, dnes už som mala naložené od Simone.
"Moje? preto si odišla preč?"
"Nie, odišla by som tak či tak, doma som zistila že som tehotná a bála som sa aj vzduch dýchať, pozri ak sa nahneváš pochopím to"
"Mala si mi zavolať, postaral by som sa o teba" zaškerila som sa čo on trošku nepochopil
"Ja od teba nepotrebujem nič Tom"
"Ale aj tak by som chcel vedieť že budem mať dieťa"
"To som nevedela, naposledy si sa neozval"
"Ja viem, to bolo od mňa zlé" Uprene sa na mňa díval
"Bolo, teraz to je už nepodstatné" Usmiala som sa so všetkým šťastím a oboma rukami som si pohladila bruško. Vzala som ho za ruku a priložila naň.
"Cítiš?"
Zasnene s úsmevom prikývol.
Žádné komentáře:
Okomentovat