Nevýrazná - 22.kapitola

Autor: Anet

---

"To si fakt ty?" začal sa smiať Tom keď si pozeral fotky, ktoré sme mali vyložené na krbe a práve si pozeral tú, kde som mala 5 rokov.

"Je ti niečo smiešne?" naoko som sa urazila.

"Veď si bola zlatá. Pripomínaš mi čerta." Stále sa neprestával smiať.

"Hahaha, chcela by som vidieť teba."

"Myslíš že by si ma spoznala? Boli sme s Billom na nerozoznanie." Vyplazil jazyk ale ja som sa nezdávala.

"Jasné že spoznala, veď ty by si tam mal určite nejaké mega rohy." S radosťou som mu to oplatila.

"No ty si dnes vtipná." Na prekvapenie sa neurazil, ale stále sa smial.

"No tebe je dnes nejako smiešno."

"Mám dôvod." Povedal tajomne.

"Nehovor.. A aký?" zvedavo som sa spýtala a nohy si natiahla na celý gauč.

"Včera som prežil tú najlepšiu noc svojho života." Otočil sa ku mne, kľakol si ku gauču a jemne ma pobozkal na čelo.

"Nápodobne." Sladko som sa usmiala a Tomove smiechy boli späť, keď si všimol fotky mňa a Bianky, keď sme mali 14.

"Pozrime sa, tu ste boli ešte poslušné dievčatká." Chytil fotku do ruky a zvalil sa ku mne.

"Keby si len vedel." Zašomrala som si popod nos, ale Tomove uši to zachytili.

"Takže ste niečo vyviedli, myslím.."

"A myslíš dobre. Nabúrali sme Biinému otcovi nové auto." A následoval ďalší výbuch smiechu. Teraz som sa musela smiať aj ja pri tej spomienke. Bianka oslavovala 15. narodeniny a my sme mali chuť urobiť niečo bláznivé. Tak sme sadli do auta a krásne ho naramovali do garáže. Mali sme dva mesiace zaracha..

"Bože, už to budú štyri roky.. Neuveriteľne to ubehlo."

"Ste si ako sestry, však?" spýtal sa Tom.

" Presne tak, ako ty a Bill." Sama pre seba som sa usmiala.

"Keď sme boli malí, dali sme si sľub že nás nikto nikdy nerozdelí." Povedal Tom a na perách mu tiež, tak isto ako mne pohrával úsmev. A vtedy sa mi v hlave začali vytvárať nové a nové slová.

Vystrelila som z obývačky do otcovej pracovne, zobrala papier a pero a začala písať.

"Kam si tak zmizla?" spýtal sa Tom, ale keď ma videl, ako sústredene píšem, hneď si zavrel pusu. Asi tieto prípady poznal u Billa. Nikto a nič ma nemohol vyrušiť pri písaní nového textu. Keď príde tá chvíľa, treba všetky myšlienky napísať na papier.

Toto je sľub pre teba Kdekoľvek pôjdeš Vždy si pamätaj Nikdy nie si sama Sme vtáci z peria Nikdy sa nezmeníme Nezáleží na počasí Toto je sľub pre teba.

"Tak, čo na to povieš?" pyšne som mu podala papier a čakala na jeho reakciu. Keď sa usmial, vedela som, že sa mu to páči.

"Je to fakt super, ale treba toho ešte veľa dopísať. Poď, budem ti pomáhať."

"Fakt?" neveriacky som na neho pozrela a následovala ho do obývačky.

"Vždy som chcel pomáhať, ale Bill bol na mňa vždy zlý."

"Ty chúďa moje, to aby som ti vynahradila." Ublížene som povedala , ale už sme to nevydržali ani jeden a nahlas sme sa rozosmiali.

Sadli sme si vedľa seba a začali sme rozmýšľať.

"Takže, treba niečo o tom nabúranom aute."

"A čo keby sme to dokončili neskôr a teraz by sme sa išli venovať iným veciam?" navrhla som, ale Tom na počudovanie len razantne pokrútil hlavou.

"Túto veľmi lákavú ponuku musím odmietnuť, pretože som dostal nápad. Toto zaspievaš Bianke na jej narodeninovej oslave. Ako darček."

"No teda Tom, ja žasnem. Neverila by som, že také niečo by z teba vypadlo." Za toto sa mi ušiel poštár na hlave.

"Ďakujem." Ironicky som sa usmiala, ale hneď som pokračovala, lebo by sme sa začali provokovať ešte viac.

"Takže, čo napríklad toto. Smiať sa tak veľmi silno Nabúranie nového auta tvojho otca Všetky jazvy čo sme si delili Sľubujem, prisahám."

"Super, to by šlo. A teraz - Viem, volám ťa lenivá a to často.."

Zasmiala som sa a hneď mu skočila do reči. "Ale ty ma dopĺňaš A to nie je lož.."

Ušiel sa mi jeden krásny a dlhý bozk.

"Haló, sám si hovoril, že moju ponuku musíš odmietnuť, tak ma nepokúšaj." Vyplazila som na neho jazyk a pokračovala v písaní. Pamätáš tie časy Vykrádali sme sa z domu Všetky tie časy Keď si mala pochybnosti A nezabudni na to Keď sme sa vždy dostali do problémov Mali sme niečo Čo nemôžeš skončiť

Išlo mi to úplne samo, Tom ma niekedy opravil, malé chybičky.

Celý večer sme trávili písaním textu a skladaním hudby k nemu. Výsledok stál za to! No okolo deviatej Tom musel odísť do štúdia a ja som celý večer strávila pri skype a rozprávala som Bianke všetky detaili z minulej noci.

"Neverím že ste mali všade sviečky!" povedala Bianka a dramaticky si zakryla ústa dlaňou.

"Veď čo sme mali robiť, vypadol prúd! A navyše si videla, aká strašidelná tá búrka bola."

"Videla, ale na Toma mi to nesedí. Žeby sa nám zamiloval?" poslednú vetu zaspievala.

"No jasné." A trúchlivá nálada bola opäť tu.

"Zlato, musím končiť, sľúbila som, že zavolám mamke. Tak dobrú."

A rýchlo som ju vypla. Aj keď je pravda, že už by som sa mohla konečne ozvať, ale to nechám na zajtra. Zobrala som si iPod , sadla si na môj obrovský balkón, zobrala som si deku, víno a pozerala na hviezdy. Už mi chýbal len Tom..